V odbornej literatúre sa popisujú vážne prípady, kedy sa na rôznych miestach sveta otrávilo najtoxickejšou zlúčeninou ortuti, metylortuťou, niekoľko tisíc ľudí. Najznámejšími sú otravy v japonských mestách Minamata a Niigata, kedy v 50-tych rokoch minulého storočia tamojšia vláda potvrdila 21 000 obetí ako následok tzv. Minamatovej choroby. Otrávilo sa vtedy viac ako 3 000 ľudí. U detí sa zistilo poškodenie mozgu. Len v meste Minamata bolo 600 obetí. Otrava bola spôsobená vypustením priemyselnej ortuti do pobrežných vôd a riek. Uvoľnenie organickej ortuti s akumuláciou a konverziou do organickej formy v ekosystéme pobrežných vôd Japonska v oblasti Minamata Bay zapríčinilo ľuďom živiacim sa rybami ochorenie, ktoré dostalo pomenovanie “Minamata disease”. Otrava sa prejavovala neurologickým poškodením, poruchami zorného poľa, sluchu a reči.

Stupeň otravy

Uvádza sa, že jednorazová celková dávka 1 g ortuti spôsobuje človeku perakútnu otravu, 150 až 200 mg akútnu otravu a menej ako 0,005 mg denne vedie k príznakom iba u zvlášť citlivých osôb. Konečným produktom metabolizmu zlúčenín ortuti je vždy Hg o – elementárna ortuť.

Akútna intoxikácia

Toxicita ortuti je determinovaná jej chemickou formou, spôsobom prieniku do organizmu, dávkou a zdravotným stavom postihnutého.
Pri akútnej, inhalačnej expozícii elementárnou ortuťou (ako sú napr. havarijné situácie) dochádza k ochoreniam dýchacej sústavy (kritickým orgánom sú pľúca), ale i iným zdravotným problémom (kovová chuť, bolesti hlavy, útlm, salivácia, vracanie, bolesti brucha, hnačky, často poškodenie obličiek). Príčinou úmrtia býva zlyhanie pľúc, respiračná insuficiencia. Pri prežití sa často objavuje zápal ďasien v ústnej dutine, kovová chuť. Môže byť poškodený centrálny nervový systém, čo sa prejaví trasením a chvením. V mozgu sa hromadí ortuť predovšetkým v sivej hmote.

Testami na experimentálnych zvieratách bolo dokázané, že koncentrácia ortuti v mozgu a v erytrocytoch je vyššia po expozícii parami kovovej ortuti.

Pri náhodnom požití solí anorganickej ortuti sú kritickým orgánom obličky a tráviace ústrojenstvo. Pri požití majú chlorid a kyanid ortutnatý leptajúci účinok na sliznicu tráviaceho ústrojenstva. Hlavnými príznakmi otravy sú akútny zápal žalúdka, nemožnosť močenia a iné. V priebehu 10 – 30 minút po orálnom príjme sa objavuje nezvládnuteľné vracanie, často s prímesou krvi. Výsledkom tohto stavu môže byť dehydratácia, zlyhanie kardiovaskulárneho systému, čo v konečnom dôsledku môže viesť k zlyhaniu obličiek. Pacient pociťuje pálivú bolesť v ústnej dutine a za hrudnou kosťou. V ťažkých prípadoch dochádza k šoku a objavujú sa difúzne bolesti brucha a krvavé hnačky.

Chronická intoxikácia

Pri chronickej expozícii elementárnou ortuťou je kritickým orgánom mozog. Počiatočné príznaky sú nešpecifické (slabosť, únava, bolesti hlavy, závraty, nechutenstvo, pokles hmotnosti a poruchy trávenia). Tento syndróm sa nazýva mikromerkurializmus.
Neskôr sa objavuje tras, charakterizovaný jemným svalovým chvením, prerušovaný silnejšími záchvatmi trasu. Tras začína symetricky na prstoch, perách, jazyku a očných viečkach. Zvlášť charakteristický je tras, ktorý sa vyskytuje na začiatku chceného pohybu a počas pohybu sa už nestupňuje. Typický je tras pri písaní a preto sa pri vyšetrení odporúča urobiť skúšku písma.
Neskôr, keď záchvaty trasu postihnú aj dolné končatiny, hovoríme o merkuriálnom eretizme, ktorý charakterizuje výbušnosť, zmeny správania, predráždenosť alebo depresia a strata pamäti. V ťažkých prípadoch sa môže objaviť aj delírium a halucinácie.
Chronická otrava výhradne anorganickými zlúčeninami ortuti je málo pravdepodobná. Zvyčajne ide o zmiešanú expozíciu anorganickej ortuti a pár elementárnej ortuti. Pri takejto zmiešanej expozícii bolo popísané poškodenie obličiek a v prípade malých detí sa uvádza tzv. “ružová choroba”, ktorá je charakterizovaná vyrážkami na celom tele, zimnicou, opuchmi, olupovaním kože, vypadávaním vlasov a vredmi na tele. Pridružuje sa nespavosť, podráždenosť, svetloplachosť, veľké potenie.

Dlhodobý prívod zlúčenín ortuti do organizmu spôsobuje rozpad lymfatických buniek sleziny a lymfatických uzlín, čo má za následok zníženie celkovej odolnosti organizmu. Organické zlúčeniny ortuti spôsobujú poškodenie jadra buniek. Častý je výskyt chromozomálnych aberácií, čo je príčinou zníženej schopnosti oplodnenia. Zlúčeniny ortuti prenikajú cez placentu a vyvolávajú intoxikáciu plodu. Pri hromadnej otrave v Minamate 23 gravidných matiek nemalo klinické príznaky otravy, ale ich plody boli poškodené.

Údaje z množstva epidemiologických štúdií potvrdzujú, že veľmi citlivý na ortuť je práve plod. Deti žien vystavených expozícií metylortuti počas tehotenstva, môžu vykazovať príznaky toxického poškodenia buď pri narodení alebo neskôr v detstve.

Deti, ktorých matky mali vysokú hodnotu expozície (koncentrácia vo vlasoch až do 400 ug/g), boli častejšie postihnuté a trpeli viacerými symptómami. Metylortuť sa oproti telu matky kumuluje v plode viacnásobne. Pomer medzi obsahom ortuti v krvi plodu a matky je asi 5:1. Metylortuť sa vylučuje do materského mlieka. Dojčené dieťa sa preto môže matkou, ktorá bola exponovaná až po pôrode, intoxikovať ortuťou z materského mlieka. Pre možnosť intoxikácie plodu či dojčiaceho dieťaťa materským mliekom neodporúčame gravidným a dojčiacim mamičkám konzumovať morské dravé ryby a ďalšie potraviny, v ktorých sú vyššie koncentrácie ortuti – viď Bedeker zdravia č. 5/2008 a č. 3/2009.

Z uvedeného dôvodu v roku 1976 Svetová zdravotnícka organizácia (WHO) odporučila maximálnu týždennú dávku 0,3 mg metylortuti. USEPA v roku 1993 znížila referenčné limity na 0,1 ug/kg/deň.

Zlúčeniny ortuti sú aj príčinou imunopatologických procesov tým, že po zlúčení s albumínom sú alergénmi. Intoxikácie, ktoré vznikli už v priebehu života, teda postnatálne, sú charakterizované poruchami citlivosti, chôdze, tŕpnutím dolných končatín, zúžením zorného poľa, poruchami sluchu, trasom a v ťažkých prípadoch aj kŕčmi. Postupne dochádza k redukcii mozgovej kôry a degenerácii nervových buniek. Niektoré zlúčeniny organickej ortuti (napr. fenylortuť) môžu spôsobiť v mieste styku poškodenie kože alebo slizníc. Ak je intoxikácia spôsobená inhalačnou cestou, potom dochádza k poškodeniu pľúcneho tkaniva. 
doc. MVDr. Tatiana Kimáková, PhD.